Tag : Cestovanie

Copyright © 2018 Expedition Citroën C3 Europe - Asia for 60 days

PLUS7dní – Jojova cesta po Európe a Ázii: Úraz a návšteva nemocnice

V ten deň mal Jojo za sebou vyše 900 kilometrov. Na svojej ceste po Európe a Ázii prechádza práve Ruskom.

„Jeseň na Sibíri je fantastická. Preliv žltých, zelených, oranžovo-okrových stromov je pastva pre oči a človek sa nejde vynadívať. U nás to nevidieť. Kam zmizla naša, slovenská jeseň? Posledné roky ju nevnímam. Jeden deň je teplo, druhý deň som v zimnom kabáte. Tu na Sibíri dobiehame tú jeseň. Je to naozaj zážitok,“ začína svoje pravidelné hlásenie z ciest.

„Boli sme na ceste už deväť – desať hodín, keď sme si uvedomili, že sme ešte nejedli. Zastali sme teda na pumpe.“Z tónu hlasu vytušíme, že „ide do tuhého“. Ak sú na ceste komplikácie, o ktorých Jojo ide rozprávať, vieme to zo spôsobu, akým sa stíši, keď rozpráva. Rovnako sa stíšil teraz. „Keď sme sa najedli, vracali sme sa k autu. A vtedy som nešťastne stupil a podvrtol som si nohu…“ Už tušíme, že šoférovať v takomto stave asi nie je med lízať a máme chuť Jojovi odovzdať za náruč dobrých rád, domácich receptov starých mám na obklady, maste, alebo ho nasmerovať čo najrýchlejšie na prvú pohotovosť. Skúste to však aplikovať na niekoho, kto je v neznámom svete, tisícky kilometrov od vás a navyše s absolútnym rozhodnutím cestu dokončiť tak, ako si predsavzal.„Dostal som sa do auta, ale tušil som, že to bude bolestivé a nepríjemné. Najbližší hotel bol asi 160 kilometrov. S tempomatom som to zvládol,“opisuje. Nám je jasné, že tento stav potrebuje oko odborníka, ale Jojovi to v tejto chvíli ešte jasné nebolo. Zabratý do cesty a misie, ktorú si dal, predsa ho nezlomí jeden úraz.

„Zastavili sme v najbližšom hoteli, ktorý bol asi 160 kilometrov. Nebol to hotel Broadway, ale hotelík, ktorý má na priečelí turecké symboly. Stál tam mladý muž, ktorý sa nás ujal a hneď nám dal krásnu izbu. V našom ponímaní nie je luxusná, na pomery ruské je hodne luxusná. Odhliadnuc od toho, že kúpeľňa je asi taká veľká ako izba samotná. Obrovská toaleta, bidet, umývadlo, plus ďalšia miestnosť, kde je vaňa a veľký sprchovací kút. Zastrčený turecký hotel potešil.“

V hoteli si dali večeru. Objednali si šalát a zrazu pred nich postavili veľký tanier plný červeného melónu, nápoj z fíg, stôl sa prehýbal. „Prisadol si k nám majiteľ, ktorý rok žil v Budapešti. Za bývalého režimu slúžil v armáde. Vznikla družnejšia debata, rukami-nohami sme sa snažili nájsť spôbob komunikácie – cez ruštinu, maďarčinu, slovenčinu… Postavil pred nás fľašu vodky ako pozornosť podniku. Neodmietli sme, po tých hodinách cesty sme si aj s majiteľom pripili na staré spomienky. A zrazu sme sedeli uprostred ľudí, ktorí sa zaujímali odkiaľ sme, kam ideme, my sme sa ich pýtali na rodinu, prácu, živobytie…“

Padlo veľa otázok, veľa odpovedí. Po príjemnej večeri sa Jojo so Zolim zdvihli, že idú spať. Predsa len, svoje cesty začínajú o piatej ráno, potrebujú nabrať sily na ďalšie kilometre. Krívajúceho Joja však pán majiteľ nepustil do izby. Rozhodol sa mu pomôcť, a tak ho okamžite naložil a odviezol do miestnej nemocnice. „A to už je príbeh úplne iný a story sama osebe, kedy zostáva človeku rozum stáť. Zobral som si pas, všetky poistky, všetko, čo k tomu treba, doklady, peniaze, aby ma nič neprekvapilo. Prvý šok bol, že sme vchádzali do budovy so železnými dverami. Pôsobilo to ako cela, väzenie, nie ako nemocnica. Za dverami svetlo, ochrankár a cez celú čakáreň – nízke stropy, úzke dvere. Staré, vrátane vybavenia. Ošúchané lavičky… nemohol som fotiť, lebo mobil ostal schovaný. Majiteľ hotela ho nosil spolu s mojimi dokladmi a strážil to, strážil mňa a snažil sa mi pomáhať. Pomaly ma chcel nosiť na rukách. Bol veľmi milý a ústretový. Okamžite všetko riešili. V momente som bol v ordinácii, ktorá síce dvere mala, ale sa nezatvárali. Proces, keď vám pozerajú do pasu, majú napísať vaše meno, vysloviť „Jozef“… Samek je už úplná absurdita, to nevedia ani prečítať. Vyzeralo to, že pána doktora zobudili. Záujem v ňom vzbudil fakt, že som cudzinec. Nohu mi vyšetril. Perom urobil krížik a poslal ma na rontgen. Pár metrov prejdete tromi dverami. To bol hrozný pocit stiesnenosti. Ako keď človek pozerá filmy, kde vás vodia chodbičkami niekam do väzenia. Pôsobilo to s trašne, určite by som tam nikdy nebral deti. Prostredie ako z béčkového hororu.“Jojo absolvoval rontgen. Strašný zvuk, rana, ďalší strašný zvuk – rontgen osemdesiatych rokov. Tri minútky, doktor ho prezrel, pohmkal, že nič nevidí, ale že sadru by to určite chcelo. „Na to som ja už namietal, že sadru určite nie. V lekárni mi nohu obviazali, dali lieky. Veľmi som poďakoval a neskutočne rýchlo som zdrhal, pretože nohu do sadry nechcem. Vďaka tempomatu noha nedostáva až tak zabrať.“

Po ošetrení sa pobrali na izbu, kde načerpali sily na ďalšiu cestu. Čakalo ich totiž jazero Bajkal, kde plánujú oddych, kúpanie a aspoň chvíľku spomalenie.

Autor: Janka Fialová

PLUS7dní – Jojova cesta po Európe a Ázii: Bieloruská dráma je len nepríjemnou spomienkou, Rusko pozitívnou vzpruhou

Keby prvého septembra nebola sobota, deti by štartovali desaťmesačné dobrodružstvo, nový školský rok.

Napriek tomu, že to bola sobota, fotograf Jojo Samek jedno dobrodružstvo začal.

 

Čakajú ho počas neho noví ľudia, nové skúsenosti, zážitky.

Horšie chvíle striedajú lepšie, bezmocnosť strieda eufória.

Jeho dobrodružstvo bude trvať 60 dní a prejde počas neho tisíce kilometrov.

Dráma v Bielorusku

Ťažko povedať, aké pocity sa zmiešajú v človeku, ktorý vyrazí žiť šesťdesiat dní svoj sen a hneď prvá negatívna skúsenosť môže byť na jeho ceste aj tou poslednou. Vyraziť na cestu a dostať sa do situácie, keď ešte ani poriadne nezačala a už končí, zamáva sebavedomím, prekope hodnoty a spustí v hlave lavínu otázok. Jediná odpoveď, po ktorej v takej chvíli túžite, je sloboda. Jojovi vyšla. Bieloruská dráma je už len spomienkou a on momentálne prechádza Ruskom. Ani vstup do tejto krajiny však nebol úplne bezproblémový. „Po skúsenosti na bieloruskej colnici som sa snažil minimalizovať akékoľvek výlety, jediným cieľom bolo dostať sa čo najskôr do Ruska,“spomína. „Dve hodiny v spacáku na odpočívadle nám dodali silu a vyrazili sme smer Smolensk, cez celé Bielorusko. Keď sme došli na hranicu, pristúpil k nám uniformovaný vojak ruskej stráže. Vypýtal si pasy, pozrel na nás, zobral si pasy overiť. Vrátil sa naspäť s úsmevom, že sa mu to páči, žiaden problém, ale touto colnicou nemôžeme prejsť a nasmeroval nás, kadiaľ môžeme do Ruska prejsť bez problémov.“ Podľa slov vojaka to znelo, akoby mal Jojo prejsť pár kilometrov, aby sa konečne dostal na miesto, kadiaľ prejde do vysnívaného a toľko očakávaného Ruska.

„Na papieri to vyzeralo ako kúsok, neskutočne sa pritom usmieval, a tak sme sa otočili, chvíľu sme šli ďalej. Na najbližšom parkovisku som si ten papier naštudoval a pochopil som, že musíme ísť ďalších tristo kilometrov na miesto, kadiaľ vstúpime do Ruska. Po otázke, či vezieme nejaké lieky nám bolo jasné, že o nás už vedeli. Chvalabohu, pustili nás úplne v pohode. Prekvapilo ma, že na Ruskej strane nie je nikto, kto by pomohol, poradil, žiadne informácie. Všetko v azbuke, takže ak v nej  nie ste zdatní, máte problém. Mám služobné auto so všetkými potrebnými splnomocneniami a povoleniami – úradne overené, v slovenčine, angličtine. Chyba je, že nie v ruštine,“dostáva sa vo svojej správe z cesty Jojo k ďalšiemu problému. Povolenie na používanie auta nestačilo v angličtine, bolo potrebné ho preložiť do ruštiny, a to úradne.

„Odskočili“ si teda ďalších 90 kilometrov hľadať tlmočníčku. „Nočná Ukrajina je príšerná… Len výstrahy, rampy, zdvihnuté závory. Zvláštna atmosféra celej krajiny. Na druhý deň, keď sa rozvidnelo, pochopil som, že kvôli tme sme nevideli domy. I keď cesty sú široké ako u nás, domy sú od cesty asi tridsať metrov. U nás sú viac pri ceste. V tej tme vnímate len cestu, nič viac. Že ste prešli dedinou, ktorá bola označená, si ani neuvedomíte. Pôsobí to veľmi pusto,“ spomína Jojo na cestu za prekladom. Ráno našli v Černogode súdnu prekladateľku, na preklad však museli čakať do večera. „V noci nie je dobrý nápad ísť naspäť na colnicu, tak sme sa opäť vrátili do mestečka asi tridsať kilometrov od hranice…“Po vystáni si fronty asi na tri hodiny opäť prešli všetkými kontrolami, dostali potrebné razítka, ukázali úradný preklad a – dostali odpoveď: „To je preklad, ale ukrajinský, nie ruský!“

 

Podozrivé

Opäť teda sadli do auta a štartovali naspäť do Černogodu. Pani prekladateľka sa ospravedlnila, k prekladu totiž zabudla pripnúť ruskú verziu. Zdržanie na ceste už bolo poriadne, a tak sa Jojo rozhodol vrátiť sa rovno na colnicu. „Na ukrajinskej colnici nastal problém hneď, ako sme tam prišli. Naše pokusy o prechod hranicou už boli podozrivé. Aj dvakrát vykonaný notársky preklad bol podozrivý…“A tak sa posádka spojila s prekladateľkou, ktorá potvrdila, že v celom tomto podozrivom prípade je na jej konte omyl, ktorý spôsobil problémy. Už to vyzeralo, že Jojo skysne na hranici opäť niekoľko hodín. Situáciu zachránil však nadriadený colníka, ktorý vysvetlil, že psy nič nenašli, všetko je v poriadku a posádka sa môže vybrať na cestu.

 

Rusko

„Je to desať dní, čo sme na cestách. Zatiaľ až na nejaké komplikácie v pohode. Sme v omeškaní.“ Bieloruský problém spôsobil, že Jojova cesta nejde podľa plánu a má sklz dva dni. Podľa jeho slov, Rusko je dosť európske. Na začiatku ho prekvapila nedôverčivá odmeranosť ľudí. Podozieravá odtažitosť, nie bezprostrednosť. Prejdenou vzdialenosťu od hraníc sa však situácia úplne otočila. „Dnes kdekoľvek zastavíme, vzbudzujeme veľký záujem. Rusko je obrovská zem. Miesta, zákutia, ktoré sme už mali šancu vidieť – všetko je majestátne. Prejsť päťsto kilometrov v takejto veľkej krajine nič neznamená.“ Nevyhli sa ani moskovským zápcham na cestách: „Sedieť uprostred piatich pruhov, obklopení kamiónmi a autami je pomerne stresujúce… Rusi smerovky nepoužívajú. Adrenalínová jazda trvala 4 – 5 hodín…“

Cesty sú v priebehu dňa pomerne dosť frekventované. Na zlepšovaní komunikácií sa tam pracuje aj v soboty a nedele. Všade sa stavia, buduje. Nie je to Rusko, aké bolo pred rokmi.„Na niektorej colnici som stratil tašku s nabíjačkami a záložným hardiskom. V Moskve som sa zastavil a vošiel do obchodu, kde mali elektroniku od výmyslu sveta. Všetko. Od rozobratých počítačov, cez iphone, lenovo, motorola, základné dosky pre PC od výmyslu sveta – od renomovaných výrobcov, až po neznáme značky. A ja tak rozmýšľam, kam to Rusko smeruje? Ľudia sú usmiati, policajná kontrola úplne v pokoji… Kam idete? Vladivostok. Len sa usmiali, choďte. Som z toho Ruska príjemne prekvapený. Rozporuplný dojem po prekročení hraníc sa stále zlepšuje a celkom sa mi tu páči. Čaká nás ešte nejakých desať, dvanásť, možno šestnásť dní, aby sme sa dostali do Vladivostoku. Tri dni na colniciach, štyri dni straty – stále zaostávame. Chýba nám dvetisíc kilometrov, ktoré sa budú veľmi ťažko dobiehať. Od zajtra máme budík na pol piatu, kŕče v nohách poľavujú, snáď tie chýbajúce kilometre dobehneme. Dáva to zabrať. Ešte si so Zolim nelezieme na nervy, príde to podľa mňa o takých desať, pätnásť dní. Zatiaľ si to stále užívame a dúfam, že nám to vydrží.“

 

Socializmus v Kemerove

„Pozdravujem zo Sibíra!“ hlási Jojo aktuálnu polohu. Únava z časových posunov a ciest ich dobehla, a tak z Novosibirska prešli len nejakých tristo kilometrov, keď sa rozhodli dať si pauzu. „Čo sa týka ciest, do dnešného dňa – klobúk dole. Hlavné ťahy, ktorými sme sa presúvali, sú fantastické. Evidentne je to práca mnohých ľudí. Toto mesto je socialistické, zíva z neho nostalgia. Niektoré budovy sú ošarpané, niektoré vynovené. Stojím oproti škole, ktorá je nádherne opravená, oproti je hotel, v ktorom sme sa ubytovali. Trojhviezdičkový hotel, ktorý dýcha rokmi osemdesiatymi. Vnútri to sála socializmom. Čo sa týka ľudí, čím viac vo vnútrozemí sme, tým sú ľudia ústretovejší, zhovorčivejší. Majú však problém nechať sa odfotiť. Včera som sa rozprával s jedným vojakom, ktorý mi ukázal celú svoju robotu, službu, stráž, kde pracuje, čo robí… Ľudia už nemajú takú tú nedôveru voči cudzincom, skôr sme príjemná, vítaná zmena. Snažia sa komunikovať v angličtine. Je to zvláštny pocit, akoby som cestoval v čase. Je to kúzelné. Stojím na ich námestí, prechádzam sa. Rodičia vyprevádzajú deti, je sobota, napriek tomu sa vo väčšine miest pracuje. Deti boli v školách. Dnes ráno ma zastavil pán, pýtal sa, odkiaľ sme, kam ideme a poradil nám, kam sa máme ísť pozrieť. Rozprával, akoby sme si mali len odskočiť. Keď som to miesto pozrel na mape, zistil som, že to je nejakých 580 km, čo by vzalo asi desať hodín – a to nerátame rozbité cesty, kde desiatky minút čakáme v kolónach. Určite by to stálo za to, ale odskočiť si tam by nám vzalo tri dni, a to si v našej situácii nemôžeme dovoliť. Máme meškanie dva dni a nedarí sa nám ho dohnať.“

 

Happy birthday, все лучшее, všetko najlepšie, Jojo!

Na dobrodružnej výprave Jojo s volantom v ruke oslávil v tieto dni aj svoje narodeniny. Nedalo nám neopýtať sa ho, či svoj nápad prejsť za šesťdesiat dní Európu a Áziu ešte ani trošku neoľutoval. Či mu neprišlo smutno, nezacnelo sa po domove a nepovedal si – mohol som ja radšej ostať doma! Bez váhania odpovedal: „Čím sme ďalej a hlbšie v Rusku, tým sú ľudia príjemnejší, milší, ohľaduplnejší… Napriek únave si to užívame, stále je to zábava. Táto cesta je zážitok každou minútou. Som rád, že som na nej a že sme spolu so Zolim zohraná dvojka.“

Vladivostok je na pláne o pár dní. Ďalšie správy od Joja z jeho cesty prinesieme už čoskoro!

Nezabudni

Stále otváram v telefóne tento dokument a premýšľam čo dopísať aby ma nič neprekvapilo. Ak máte myšlienku, či návrh, neváhate ma

Vždy som sníval

Nikdy som nemal čas… Hans Christian Andersen, dánsky autor, autor rozprávok a básnik 1805 – 1875 povedal „Cestovanie je život.“ Pri mojej profesii naozaj veľa cestujem.