PLUS7dní – Jojova cesta po Európe a Ázii: Bieloruská dráma je len nepríjemnou spomienkou, Rusko pozitívnou vzpruhou

Copyright © 2018 Expedition Citroën C3 Europe - Asia for 60 days

Keby prvého septembra nebola sobota, deti by štartovali desaťmesačné dobrodružstvo, nový školský rok.

Napriek tomu, že to bola sobota, fotograf Jojo Samek jedno dobrodružstvo začal.

 

Čakajú ho počas neho noví ľudia, nové skúsenosti, zážitky.

Horšie chvíle striedajú lepšie, bezmocnosť strieda eufória.

Jeho dobrodružstvo bude trvať 60 dní a prejde počas neho tisíce kilometrov.

Dráma v Bielorusku

Ťažko povedať, aké pocity sa zmiešajú v človeku, ktorý vyrazí žiť šesťdesiat dní svoj sen a hneď prvá negatívna skúsenosť môže byť na jeho ceste aj tou poslednou. Vyraziť na cestu a dostať sa do situácie, keď ešte ani poriadne nezačala a už končí, zamáva sebavedomím, prekope hodnoty a spustí v hlave lavínu otázok. Jediná odpoveď, po ktorej v takej chvíli túžite, je sloboda. Jojovi vyšla. Bieloruská dráma je už len spomienkou a on momentálne prechádza Ruskom. Ani vstup do tejto krajiny však nebol úplne bezproblémový. „Po skúsenosti na bieloruskej colnici som sa snažil minimalizovať akékoľvek výlety, jediným cieľom bolo dostať sa čo najskôr do Ruska,“spomína. „Dve hodiny v spacáku na odpočívadle nám dodali silu a vyrazili sme smer Smolensk, cez celé Bielorusko. Keď sme došli na hranicu, pristúpil k nám uniformovaný vojak ruskej stráže. Vypýtal si pasy, pozrel na nás, zobral si pasy overiť. Vrátil sa naspäť s úsmevom, že sa mu to páči, žiaden problém, ale touto colnicou nemôžeme prejsť a nasmeroval nás, kadiaľ môžeme do Ruska prejsť bez problémov.“ Podľa slov vojaka to znelo, akoby mal Jojo prejsť pár kilometrov, aby sa konečne dostal na miesto, kadiaľ prejde do vysnívaného a toľko očakávaného Ruska.

„Na papieri to vyzeralo ako kúsok, neskutočne sa pritom usmieval, a tak sme sa otočili, chvíľu sme šli ďalej. Na najbližšom parkovisku som si ten papier naštudoval a pochopil som, že musíme ísť ďalších tristo kilometrov na miesto, kadiaľ vstúpime do Ruska. Po otázke, či vezieme nejaké lieky nám bolo jasné, že o nás už vedeli. Chvalabohu, pustili nás úplne v pohode. Prekvapilo ma, že na Ruskej strane nie je nikto, kto by pomohol, poradil, žiadne informácie. Všetko v azbuke, takže ak v nej  nie ste zdatní, máte problém. Mám služobné auto so všetkými potrebnými splnomocneniami a povoleniami – úradne overené, v slovenčine, angličtine. Chyba je, že nie v ruštine,“dostáva sa vo svojej správe z cesty Jojo k ďalšiemu problému. Povolenie na používanie auta nestačilo v angličtine, bolo potrebné ho preložiť do ruštiny, a to úradne.

„Odskočili“ si teda ďalších 90 kilometrov hľadať tlmočníčku. „Nočná Ukrajina je príšerná… Len výstrahy, rampy, zdvihnuté závory. Zvláštna atmosféra celej krajiny. Na druhý deň, keď sa rozvidnelo, pochopil som, že kvôli tme sme nevideli domy. I keď cesty sú široké ako u nás, domy sú od cesty asi tridsať metrov. U nás sú viac pri ceste. V tej tme vnímate len cestu, nič viac. Že ste prešli dedinou, ktorá bola označená, si ani neuvedomíte. Pôsobí to veľmi pusto,“ spomína Jojo na cestu za prekladom. Ráno našli v Černogode súdnu prekladateľku, na preklad však museli čakať do večera. „V noci nie je dobrý nápad ísť naspäť na colnicu, tak sme sa opäť vrátili do mestečka asi tridsať kilometrov od hranice…“Po vystáni si fronty asi na tri hodiny opäť prešli všetkými kontrolami, dostali potrebné razítka, ukázali úradný preklad a – dostali odpoveď: „To je preklad, ale ukrajinský, nie ruský!“

 

Podozrivé

Opäť teda sadli do auta a štartovali naspäť do Černogodu. Pani prekladateľka sa ospravedlnila, k prekladu totiž zabudla pripnúť ruskú verziu. Zdržanie na ceste už bolo poriadne, a tak sa Jojo rozhodol vrátiť sa rovno na colnicu. „Na ukrajinskej colnici nastal problém hneď, ako sme tam prišli. Naše pokusy o prechod hranicou už boli podozrivé. Aj dvakrát vykonaný notársky preklad bol podozrivý…“A tak sa posádka spojila s prekladateľkou, ktorá potvrdila, že v celom tomto podozrivom prípade je na jej konte omyl, ktorý spôsobil problémy. Už to vyzeralo, že Jojo skysne na hranici opäť niekoľko hodín. Situáciu zachránil však nadriadený colníka, ktorý vysvetlil, že psy nič nenašli, všetko je v poriadku a posádka sa môže vybrať na cestu.

 

Rusko

„Je to desať dní, čo sme na cestách. Zatiaľ až na nejaké komplikácie v pohode. Sme v omeškaní.“ Bieloruský problém spôsobil, že Jojova cesta nejde podľa plánu a má sklz dva dni. Podľa jeho slov, Rusko je dosť európske. Na začiatku ho prekvapila nedôverčivá odmeranosť ľudí. Podozieravá odtažitosť, nie bezprostrednosť. Prejdenou vzdialenosťu od hraníc sa však situácia úplne otočila. „Dnes kdekoľvek zastavíme, vzbudzujeme veľký záujem. Rusko je obrovská zem. Miesta, zákutia, ktoré sme už mali šancu vidieť – všetko je majestátne. Prejsť päťsto kilometrov v takejto veľkej krajine nič neznamená.“ Nevyhli sa ani moskovským zápcham na cestách: „Sedieť uprostred piatich pruhov, obklopení kamiónmi a autami je pomerne stresujúce… Rusi smerovky nepoužívajú. Adrenalínová jazda trvala 4 – 5 hodín…“

Cesty sú v priebehu dňa pomerne dosť frekventované. Na zlepšovaní komunikácií sa tam pracuje aj v soboty a nedele. Všade sa stavia, buduje. Nie je to Rusko, aké bolo pred rokmi.„Na niektorej colnici som stratil tašku s nabíjačkami a záložným hardiskom. V Moskve som sa zastavil a vošiel do obchodu, kde mali elektroniku od výmyslu sveta. Všetko. Od rozobratých počítačov, cez iphone, lenovo, motorola, základné dosky pre PC od výmyslu sveta – od renomovaných výrobcov, až po neznáme značky. A ja tak rozmýšľam, kam to Rusko smeruje? Ľudia sú usmiati, policajná kontrola úplne v pokoji… Kam idete? Vladivostok. Len sa usmiali, choďte. Som z toho Ruska príjemne prekvapený. Rozporuplný dojem po prekročení hraníc sa stále zlepšuje a celkom sa mi tu páči. Čaká nás ešte nejakých desať, dvanásť, možno šestnásť dní, aby sme sa dostali do Vladivostoku. Tri dni na colniciach, štyri dni straty – stále zaostávame. Chýba nám dvetisíc kilometrov, ktoré sa budú veľmi ťažko dobiehať. Od zajtra máme budík na pol piatu, kŕče v nohách poľavujú, snáď tie chýbajúce kilometre dobehneme. Dáva to zabrať. Ešte si so Zolim nelezieme na nervy, príde to podľa mňa o takých desať, pätnásť dní. Zatiaľ si to stále užívame a dúfam, že nám to vydrží.“

 

Socializmus v Kemerove

„Pozdravujem zo Sibíra!“ hlási Jojo aktuálnu polohu. Únava z časových posunov a ciest ich dobehla, a tak z Novosibirska prešli len nejakých tristo kilometrov, keď sa rozhodli dať si pauzu. „Čo sa týka ciest, do dnešného dňa – klobúk dole. Hlavné ťahy, ktorými sme sa presúvali, sú fantastické. Evidentne je to práca mnohých ľudí. Toto mesto je socialistické, zíva z neho nostalgia. Niektoré budovy sú ošarpané, niektoré vynovené. Stojím oproti škole, ktorá je nádherne opravená, oproti je hotel, v ktorom sme sa ubytovali. Trojhviezdičkový hotel, ktorý dýcha rokmi osemdesiatymi. Vnútri to sála socializmom. Čo sa týka ľudí, čím viac vo vnútrozemí sme, tým sú ľudia ústretovejší, zhovorčivejší. Majú však problém nechať sa odfotiť. Včera som sa rozprával s jedným vojakom, ktorý mi ukázal celú svoju robotu, službu, stráž, kde pracuje, čo robí… Ľudia už nemajú takú tú nedôveru voči cudzincom, skôr sme príjemná, vítaná zmena. Snažia sa komunikovať v angličtine. Je to zvláštny pocit, akoby som cestoval v čase. Je to kúzelné. Stojím na ich námestí, prechádzam sa. Rodičia vyprevádzajú deti, je sobota, napriek tomu sa vo väčšine miest pracuje. Deti boli v školách. Dnes ráno ma zastavil pán, pýtal sa, odkiaľ sme, kam ideme a poradil nám, kam sa máme ísť pozrieť. Rozprával, akoby sme si mali len odskočiť. Keď som to miesto pozrel na mape, zistil som, že to je nejakých 580 km, čo by vzalo asi desať hodín – a to nerátame rozbité cesty, kde desiatky minút čakáme v kolónach. Určite by to stálo za to, ale odskočiť si tam by nám vzalo tri dni, a to si v našej situácii nemôžeme dovoliť. Máme meškanie dva dni a nedarí sa nám ho dohnať.“

 

Happy birthday, все лучшее, všetko najlepšie, Jojo!

Na dobrodružnej výprave Jojo s volantom v ruke oslávil v tieto dni aj svoje narodeniny. Nedalo nám neopýtať sa ho, či svoj nápad prejsť za šesťdesiat dní Európu a Áziu ešte ani trošku neoľutoval. Či mu neprišlo smutno, nezacnelo sa po domove a nepovedal si – mohol som ja radšej ostať doma! Bez váhania odpovedal: „Čím sme ďalej a hlbšie v Rusku, tým sú ľudia príjemnejší, milší, ohľaduplnejší… Napriek únave si to užívame, stále je to zábava. Táto cesta je zážitok každou minútou. Som rád, že som na nej a že sme spolu so Zolim zohraná dvojka.“

Vladivostok je na pláne o pár dní. Ďalšie správy od Joja z jeho cesty prinesieme už čoskoro!

Zverejnil

Jojo

Zhruba desať rokov sa venujem fotografii a posledné dva roky aj kamere. Fotografie mojej tvorby nájdete na mojej stránke www.jojosamek.com. Fotografia je môj život a priviedla ma k tomuto nádhernému projektu.

Zanechať komentár