PLUS7dní – Jojo Samek: Známy fotograf hovorí o príprave veľkej expedície a o tom, že počas nej chce zachytiť nielen miesta, ale aj dušu ľudí, ktorí na nich žijú

Copyright © 2018 Expedition Citroën C3 Europe - Asia for 60 days

Jojo Samek bol podnikateľ, ktorý spadol až na dno a stal sa z neho bezdomovec. Z bezdomovca sa vypracoval na uznávaného fotografa a následne prišla vážna choroba a ďalší pád. Prekonal aj ten, opäť fotí a plní si veľký sen. V malom aute vyráža na 32-tisíc kilometrov dlhú cestu cez 20 štátov.

Ako vznikol nápad na túto expedíciu?
Ten vznikol už naozaj dávno, bol to sen, ktorý som dlho nosil v hlave. Reálne základy to celé dostalo tento rok v marci, kedy som oslovil pár ľudí a zrazu sa z takmer neuveriteľnej predstavy začal rodiť skutočný projekt s cieľom, ktorým sa stalo prejsť 20 európskych a ázijských štátov počas 60 dní.

Počas prípravy takto dlhej a komplikovanej cesty si sa stretol s nejakými vážnejšími problémami?
Ani nie. Asi najväčší problém je legálne dostať do Číny auto. S vízami pre mňa a ani kameramana, ktorý ide so mnou nebol najmenší problém, ale auto… To fakt nebolo jednoduché. Pri ňom sme dlho nevedeli na čom sme, vlastne nevieme to ani teraz. Administratívne by to malo byť v poriadku, ale vždy môžete na hraniciach natrafiť na nejakého úradníka, ktorý bude mať potrebu byť prehnane dôležitým.

Jojo Samek: Emotívna rozlúčka s blízkymi tesne pred odjazdom

Zbaliť sa do malého auta na 60 dní – to nie je jednoduché. Čo v ňom vlastne máte? A čo zaberá najviac miesta?
Najviac – z hľadiska hmotnosti – zaberajú konzervy a pomerne ťažké je aj náradie. Z môjho pohľadu sú tým najhlavnejším potraviny. Po nich obrovská zásoba liekov – takmer na všetko. A veľa priestoru zaberá technika – foťáky, kamery, stojany, statívy. A k tomu treba prirátať náhradné diely, oblečenie a podobne. A aj výbavu na zlé cesty – snehové reťaze, vyprosťovacie prostriedky, rošty, navijak…

Keď si už spomenul jedlo – čo si beriete so sebou?
No, hlavne guláš. Veľa konzerv a rôzne guláše, máme ich obaja radi. K tomu približne 8 kilogramov cestovín, ktoré do neho budeme primiešavať. Chceli sme brať aj rôznu „sáčkovú“ stravu, ale pravdu povediac, keď som bol kupovať potraviny, tak som mal tak vysokú teplotu, že som na to úplne zabudol… Ledva som chodil po supermarkete, opieral sa o košík a jediné, čo som si pamätal bolo: nezabudni konzervy…

Na streche, presnejšie ešte nad strešným boxom, máte aj vychytávku – konštrukciu so solárnymi článkami. Načo?
Teoreticky by mala byť pomerne výkonná, bude zásobovať a priebežne dobíjať hlavne prídavnú batériu, doplnenú kvalitným regulátorom a meničom napätia, takže z nej dostaneme 220 voltov.

Ako budete počas expedície spať?
Hlavne v stanoch. Máme špičkové expedičné červené stany Husky s vodným stĺpcom 12 000 mm, to je desaťnásobne viac, než majú bežné lacné stany. Sú navyše extrémne odolné, dajú sa dokonale utesniť a zvládnu aj sneh.

Prečo červené?
No, máme červené auto, tak som chcel aj červené stany. Nie je to asi práve racionálne, ale beriem to aj tak nejak esteticky. Kaki a zelené má vôbec nelákali, niekto mi ponúkol aj žlté expedičné stany, ale žlté stany fakt nie…

Okrem Joja Sameka (v popredí) na expedíciu vyráža aj kameraman Zoltán Gerő.

Sme v Dunajskej strede, odkiaľ expedíciu zahajujete a pomerne intenzívne prší. Čo budete robiť v takomto počasí, ak bude trvať niekoľko dní? Stále to bude o stanoch?
Určite nie. Občas sa zastavíme v nejakom menšom hoteli alebo penzióne – už len preto, aby sme mohli urobiť dôkladnejšiu hygienu, nespoliehať sa len na cestovnú sprchu a hlavne – treba si aj oprať veci. Nemôžeme naložiť toľko oblečenia, aby nám bez prania vydržalo niekoľko týždňov.

A koľko ho vlastne máte?
Spravili sme to tak, že sme si obaja kúpili dva úplne rovnaké stredne veľké kufre a každý sa musel do toho svojho zbaliť podľa vlastného uváženia, viac priestoru ani jeden z nás nedostal.

Očakávate aj teplotné extrémy?
Určite bude na niektorých úsekoch vyložene chladno, ale nejakú extrémnu zimu neočakávame. Predpokladáme, že v noci nebudeme mať menej, než nejakých 5 stupňov pod nulou.

Posledné chvíle doma – posádka vyráža na cestu, už v prvý deň plánuje prekročiť poľské hranice, nasledovať bude Bielorusko.

Máš na trase nejaké miesto, respektíve lokalitu, na ktorú sa veľmi tešíš, alebo sa jej obávaš?
Veľmi sa teším na brezové lesy v Rusku. V období, keď budeme touto oblasťou prechádzať, by mali byť prevažne žlto-červené,  ale určite budú hrať všetkými farbami. A už ako dieťa som veľmi chcel vidieť Bajkal – fascinoval ma už v učebnici zemepisu a teraz sa k nemu naozaj konečne dostanem.

Naopak – veľkú obavu mám z pohorí a prejazdov priesmykmi a sedlami. Najvyššie položený bod na trase bude v Číne vo výške nad tritisíc metrov.

A priznám sa, mám obavy aj z bezpečnosti. Nedávno sa objavila informácia, že v Turkmenistane zabili dvoch cestovateľov na bicykli. Určite nebudeme riskovať život kvôli peknému záberu, všetko má svoju hranicu. Zodpovedám za kameramana a cítim aj zodpovednosť voči blízkym. Ak sa objavia informácie, že trasa pred nami nie je bezpečná, okamžite ju zmením. Otázne však je, či sa k takýmto informáciám dostaneme včas.

A čo očakávaš od tejto expedície ako fotograf?
Chcel by som v prvom rade fotiť ľudí, tak ako to robím aj teraz, svojim vlastným štýlom a pohľadom, ktorý možno nie je úplne štandardný. Bol by som veľmi rád, ak by mi táto cesta priniesla stretnutia s ľuďmi, ktorí budú dostatočne silné osobnosti, aby na fotke, obrazne povedané, “vykríkli”. Tá potom zachytí aj ich dušu a emóciu. Je to okamih, kedy sa mi podarí preniknúť aj pod kožu, do ich vnútra. Práve takéto fotky sú pre mňa dôležité.

Link: Plus 7 dní

 

Zverejnil

Zanechať komentár